michalovce

Zo základnej školy na strednú…

,, Vítam Vás v novom školskom roku 2011/ 2012.“ Zahlásil riaditeľ do mikrofónu na školskom dvore 2. septembra.
Všetci sme išli do deviateho ročníka s vedomím, že toto je náš posledný rok, ked´ sme spolu ako trieda, a že nás čaká  písanie monitora a prijímačky na stredné školy. Učitelia nás strašili už od začiatku roka, a tak sme sa všetci prihlásili na doučovanie z matematiky a slovenčiny, ktoré nám dávali poobede učiteľky. V utorok to bola slovenčina a vo štvrtok  matematika. Tak to bolo každý týždeň. Mali sme to šťastie, že sme išli podľa starej reformy a nepísali sme testy z cudzieho jazyka. Celý 1.  polrok sme sedeli poobede na doučovaní, lebo tí, ktorý si vysnívali školy ako gymnázium, potrebovali monitor napísať dobre. Učitelia nám kázali doma robiť testy už od začiatku roka. Pred cvičným monitorom , komparom, sme všetci dostali strach a na krúžku sme boli vedomostí chtiví a hovorili sme učiteľke, čo všetko si chceme zopakovať a bolo toho dosť. Ona to okomentovala slovami: ,, Ked´nám horí pod zadkom…“. Pripadalo mi, že som sa celých 9 rokov na základnej škole učila všetko zbytočne , lebo v deviatke som toho veľa nepamätala. „Komparo je stále ťažšie ako monitor“, hovorili starší žiaci, ktorý to už mali za sebou. A mali pravdu. Až ked´došli výsledky z kompara, neboli veľmi slávne, tak si väčšina z nás uvedomila, že teraz treba makať a začali sme aj doma robiť testy. Učitelia nám dali internetové stránky s testami alebo nám materiály a knihy nosili sami. Hovorili že si testy môžeme kúpiť aj v kníhkupectve, ale ochotní nebol asi nikto. Že nám horí pod zadkom sme si uvedomili až po Vianociach. A makali sme december, január, február… .
Prišiel marec, zbehlo to dosť rýchlo. V osmičke som si myslela, že sa v marci, pred monitorom, budem učiť celé dni a noci, a že nebudem musieť chodiť na mimoškolské aktivity. Ale nestalo sa tak a ja  som  deň pred monitorom sedela na doučovaní z angličtiny. „Večer pred monitorom sa už neučte, lebo sa budete stresovať a hovoriť si, že nič neviete, “ dávali nám rady učitelia, „radšej  sa snažte zrelaxovať a vyčistiť si nejako hlavu.“ Slovenčinárka nám hovorila: „ Hlavne pozorne čítajte texty, lebo sú ťažké, a skúste sa čo najviac sústrediť. Nebudete už mať čas sa k textom vrátiť viackrát.“  Matematikárka zase vravela: „Pozorne čítajte zadania a neplašte sa!“ 
14. Marec. Už som to chcela mať za sebou. Ráno prišiel do školy každý vystresovaný a nervózny, s 2 balíčkami žuvačiek a 3 tabuľkami čokolády. Učitelia nás vystríhali, aby sme nebrali žiadne upokojujúce tabletky, lebo nebudeme môcť rozmýšľať. Písali sme monitor v troch triedach, na ktorých bol vyvesení zoznam žiakov podľa abecedy. V jednej triede písali osobitne žiaci s hendikepmi, mali aj iné zadania. Do našej triedy prišla dozor konajúca vychovávateľka a učiteľka z inej školy. Na monitore nesmú mať dozor učitelia matematiky a slovenčiny. Rozdali nám zadania, všetko bolo sprevádzané inštrukciami. Najprv sme písali zo slovenčiny . Dopadla horšie ako matika, lebo tento rok boli veľmi ťažké úlohy a hlavne veľa textu na porozumenie. Väčšinou to býva tak, že jeden rok je ťažšia matika a ľahšia slovenčina a na druhý rok je ľahšia matika a ťažšia slovenčina. Aspoň to takto koluje medzi žiakmi. Po prestávke prišla matika. Každý už bol so sústredením v koncoch a ja tiež. Bolo to náročné písať najprv slovenčinu a potom matematiku, lebo sa už potom nikto nesústredil. Na zadnej strane sme mali aj vzorce, čo mňa dosť potešilo, ale nejako extra nám nepomohli.
Konečne sa to skončilo. Odovzdali sme odpoved´ové hárky a mohli sme ísť domov. Boli asi 2 hodiny. V čase písania monitoru sme boli v škole sami, ostatný mali riaditeľské vol´no.  Ale napätie neupadalo až do príchodu výsledkov. Čakali sme na výsledky, prišli po dosť krátkom čase. Niekto si vydýchol a niekto bol riadne sklamaný.
Potom sa začali podávať prihlášky na stredné školy. Zadávali sme záujem o stredné školy priebežne, ale až teraz, ked prišli výsledky z monitoru sme mohli vidieť, na aké stredné školy máme šancu sa dostať. Boli s tým spojené aj rôzne potvrdenia od lekára, výpisy a všetky možné potvrdenia , ktoré je potrebné predložiť. Prihlášky sa dávali na 2 stredné školy. V našej triede sa väčšinou hlásili na gymnáziá. Chlapci na technickú, potom bol záujem o obchodnú a zdravotnú. Tí s nižším priemerom išli študovať za mechanika požiarnickej techniky. 
Počas roka sme chodili aj na dni otvorených dverí na  stredné školy. Každý sa išiel pozrieť na školu, o akú mal záujem. Prebiehalo to tak, že sa žiaci aj učitelia z mesta a okolia vtesnali do jedálne alebo novej telocvične, ked´sa ňou škola chcela pochváliť a tam ich informovali o možnosti štúdia na danej škole. Riaditeľ hovoril o úspechoch školy v rôznych súťažiach, projektoch alebo o zahraničných exkurziách, ktoré sa na škole konajú. Potom bol kultúrny program, kde každá škola prezentovala svojich najlepších študentov, ktorý bud´ tancovali, spievali alebo recitovali. Potom nás rozdelili do skupín a prebehla obhliadka školy, pri ktorej ukazovali vynovené špeciálne učebne, informatické učebne, laboratóriá či telocvične. Ukazovali aj ako prebieha „reálnu“ hodina na danej škole. Doslova iba to najlepšie, ved chcú nalákať čo najviac žiakov. Niektoré školy chodili aj rovno na základnú, kde rozdávali letáky a reklamné predmety s logom školy a púšťali prezentácie o živote na škole.
Potvrdenia o prijatí nám chodili poštou. Nakoniec prijali skoro všetkých, lebo na gymnáziá sa nerobili prijímačky. Potom nasledoval iba zápis na danú školu, kde sme s rodičmi museli ísť osobne.
V júni sme museli ísť aj na náš poslední spoločný výlet. Museli sme mať aj profesionálne spoločné fotky, tričká, ktoré sme nakoniec po dlhom premýšľaní spolu navrhli a ktoré stáli 10 eur, alebo cumlíky, s ktorými sme všade chodili. Ved´ to patrí absolventom deviateho ročníka ako maturantom stužka. Je to niečo ako tradícia, ktorú sme chceli dodržiavať.
Koniec roka bol veľmi dojímavý, všetci sme plakali, aj žiaci aj učitelia. Každý chcel mať fotku so svojou najlepšou kamarátkov v nových šatách kúpených špeciálne na túto príležitosť, pravdaže, nové topánky a kabelka, ktoré perfektne ladia so šatami nesmeli chýbať. Fotili sme sa aj s učiteľmi a sfotili sme si na pamiatku aj našu školu. Potom si spoločne všetci išli sadnúť do reštaurácie a rozprávali sme o plánoch a výletoch, ktoré chceme podniknúť cez prázdniny.